V našej Ústave SR sa zdravotníctve dotýka článok č. 40. Nie je rozsiahly, má dve vety: „Každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.“
V druhej vete ústavy je použitý prívlastok „bezplatná“, na ktorý sa často a radi odvolávame ako na veľkú vymoženosť. To slovíčko je lákavé, ale nie pravdivé, dokonca v samotnej vete v Ústave SR je tak trochu rozpor, pretože bezplatnosť nie je bezpodmienečná, ale obsahuje podmienku: „na základe zdravotného poistenia“.
Každoročne sa opakuje situácia, keď zdravotné poisťovne a lekári diskutujú – niekedy vášnivejšie, dokonca aj cez médiá, niekedy neviditeľne o tom, akú cenu majú zdravotnícke výkony a koľko budú poisťovne lekárom za ich úkony platiť.
Pri týchto diskusiách sa pravidelne vynára otázka hlbšieho zmyslu: akú cenu má zdravie. Pre jednotlivca i pre spoločnosť. Dá sa vyčísliť?
Nech sú príčiny ochorenia každého z nás akékoľvek – úraz, chronická choroba či banálna viróza – nie sme chorí len sami pre seba, ale dochádza aj k ovplyvňovaniu nášho sociálneho okolia. Ako chorí hľadáme a potrebujeme pomoc – a tá pomoc je inštitucionalizovaná práve v medicíne. A za túto pomoc platíme účasťou v zdravotnom poistení.
Naša moderná medicína nie je obchod, ale nie je to bezplatná služba. Je založená na hlbokých etických princípoch pomoci ľuďom, ktorí pomoc aktuálne potrebujú a solidárnych príspevkoch tých, ktorí prispievať môžu.
Zdravotnícku pomoc, ten konkrétny výkon, ošetrenie, operáciu, starostlivosť, potrebujeme oceniť. Je to mechanizmus, v ktorom profesionáli poskytujú služby všetkým občanom za odplatu zo zdravotného poistenia.
Tú etickú stránku, pomoc konkrétnemu pacientovi a jeho zdraviu však musíme mať na pamäti ako lekári, ktorí chcú pomáhať. Zdravotnícky výkon sa oceniť dá, ale starostlivosť o pacienta je vecou prístupu.