Pred niekoľkými dňami sme spolu s kolegami z ministerstiev zdravotníctva krajín V4 dokončili projekt Kolaboratívneho centra WHO na Slovensku v Národnom ústave tuberkulózy, pľúcnych chorôb a hrudníkovej chirurgie vo Vyšných Hágoch.
Nič dramatické, nič politické? Bežná agenda?
Práve naopak, je to veľmi významná a dôležitá udalosť. Po pravde, je to dôkaz toho, že to naše slovenské zdravotníctvo nie je „na poslednom mieste na svete“, ako si občas radi predstavujeme, aj v médiách.
Kolaboratívne centrum Svetovej zdravotníckej organizácie vo Vyšných Hágoch nemá žiaden sexy mediálny názov, uznávam. Ale je určené pre celý stredoeurópsky región ako dôležité pracovisko pre výskum a zachytávanie tuberkulózy.
Tej tuberkulózy, ktorú máme kdesi v hlavách spojenú s 19. storočím a hoci Pucciniho operou Bohéma, kde krehká Mimi, múza parížskej bohémy, na tuberkulózu umiera vykašliavajúc do vreckovky krvavé škvrny. Ale nie je to ochorenie minulosti. Tej tuberkulózy, ktorá tu stále žije, akurát že medzi tými najchudobnejšími.
Tuberkulóza v Európe nezmizla, po zrušení povinného očkovania a viacerých problémoch s jej monitorovaním po celej Európe prežíva. Viaceré krajiny hlásia vyšší výskyt, najmä v komunitách s nižším sociálnym štandardom sa toto ochorenie drží.
Práve Slovensko patrí k výnimočným krajinám strednej Európy, kde sú stavy ochorenia nízke, pohybujú sa na úrovni pod 250 prípadov ročne a v ostatných rokoch klesajú. Aj vďaka mravenčej práci práve Centra vo Vyšných Hágoch. Pripomeňme viac než storočie pretrvávajúcom výskume, liečbe a zdravotníckej starostlivosti práve vo Vysokých Tatrách. Veď vôbec prvá uhorská liečebňa TBC, tzv. Szontaghovo sanatórium otvorila svoje brány v roku 1876!
Dnes chodí vyše 200 terénnych pracovníkov do marginalizovaných skupín, do oblastí veľmi chudobných, chatrčových osád na okraji našich „veľkých“ záujmov a snaží sa edukovať, pracovať so skupinami obyvateľov a hľadať ohniská, kde tuberkulóza jednoducho nezmizla. Aj vďaka tomu vieme včas takýchto ľudí zachytiť, liečiť a ochrániť ich okolie.
Táto aktivita neušla pozornosti medzinárodnej lekárskej verejnosti a to, že takéto centrum pod gesciou WHO vzniklo na Slovensku je dôkazom, že si svoju prácu vieme robiť aj na takej úrovni, že sa ju od nás učia iní.