Podľa pravidiel, ktoré platia v našom zdravotníctve, je za ochorenie, operáciu a liečbu zodpovedný ošetrujúci lekár. Isto, má informovať pacienta a jeho rodinu o svojich postupoch, rozhodnutiach a následnej liečbe. A rodina by ho mala rešpektovať. A ak nie je spokojná s postupom?
A keď mu rodina nedôveruje, môže sa obrátiť lege artis na nadriadeného lekára alebo kontrolný orgán, ktorým je pre medicínu Ústav pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.
Isto, bohužiaľ nežijeme v štáte, kde by sa postup v zmysle zákona všade vyžadoval, ale ak chceme mať slušnú spoločnosť, malo by to tak byť, že nespokojný pacient (rodinný príslušník v prípade neplnoletého) sa ozve a požiada o preskúmanie správnosti postupu.
Ale tu ide o život a nejaké postupy idú v tom čase bokom. Úrad je úrad a médiá sú predsa údernejšie. Ak chcete niečo dosiahnuť, najlepšie „spravodlivosť vo svoj prospech“, tak treba vziať bubon a hlasno kričať. Urobiť drámu a ukázať, ako niektorému lekárovi „nezáleží“ na pacientovi a inému „záleží“.
Médiá sa témy neurochirurgie zhostili, lebo aha, zasa to zlé zdravotníctvo. Až postupne vyšlo najavo, že proti sebe stoja dve špičkové pracoviská, pričom nešlo len o konkrétneho pacienta. Možno bola v hre ješitnosť. Alebo aj niečo iné...
Namiesto toho, že jeden špičkový lekár by sa mal zastať práce druhého špičkového lekára a tobôž pred médiami a vysvetliť laikovi, že pacient je v najlepších rukách, odhalila sa malosť slovenského zdravotníctva.
Nie je to prvý raz, čo médiá zbystrili na nejakú „nemocničnú“ kauzu. Nie je prvý raz, čo sa nedáva prednosť odbornosti, ale pocitu – nie faktom, ale pocitu – ukrivdenosti. Ak médiá vedia lepšia, ako sa postarať o pacienta, nech to robia.
Ale aj kolegovia lekári by si mali uvedomiť, že ide nie o ich súkromnú kariéru, ale o profesionálnu česť a zásady celého zdravotníctva. Nezakrývam si oči, stávajú sa aj lekárske pochybenia a nedôvera môže byť niekedy na mieste. Ale, môžete mi veriť ako lekárovi, ktorý na úrazovej klinike pracuje viac než tri desaťročia, že lekári robia v každej chvíli to, čo najlepšie vedia a o čom si myslia, že je to najlepšie pre pacienta. A posúdiť, či to tak je, nemôže ani Dr. Google, ani mediálny tlak, ale len iní odborníci.
Kauza slovenskej neurochirurgie a rôznych pracovísk by tu nemusela byť, ak by médiá tému odmietli, že si ju majú vybaviť nemocnice. Kauza by nemusel otravovať priestor, ak by lekári svorne odpovedali, že ak má matka pochybnosti, má sa v zmysle zákona obrátiť na kompetentné úrady. A to nie sú médiá, v ktorých sa pretriasal prípad. Kauza tu nemusela byť, ak by sa obidve pracoviská postavili na stranu pacienta.
Ak teraz odídu z detského Neurocentra špičkoví odborníci, lebo nevládzu znášať korytá špiny, klamstiev a osočovania, bude sa mať kto starať o prípady?